Bouldering na Hrádku To nie je predsa možné, že na Slovensku sa nedá nikde bouldrovať a neexistuje tu jediná poriadna bouldrovacia oblasť. Čo sme všetci zase raz zaspali? V západnej Európe, nehovoriac o Amerike, sa už boulderingu venuje viac ľudí ako lezeniu s lanom. Na tohtoročné bouldrové preteky vo Vall di Mello je prihlásených okolo 2000 lezcov!
Všetci mi tvrdili, že je to preto, že u nás
nie sú na bouldering možnosti. Prípadne dotazy na Jamesáckej diskusii,
končili odpoveďami, že kedysi sa bouldrovalo na Kaľamárke, na Tomášáku,
liepa sa na Pavúčej skale, nejaké cesty sa dajú liezť bez lana aj na
Skalke pri Trenčíne... Nie, ja mám na mysli ozajstné bouldrovanie, to
znamená, lezenie na balvany. Nijaké traverzy v zmoknutých rozbitých
vápencových jaskyniach, ale lezenie po drsnej skale s jasnými líniami.
Do teraz na Slovensku existovalo iba jedno
verejne známe miesto na ozajstný bouldering – Tatry. No v Tatrách
musí asi umrieť ešte jedna generácia lezcov, aby tam bolo niečo
podobné možné v širšom merítku. A Tatry majú ešte jednu
nevýhodu, sú ďaleko a aj šutre v nich sú na bouldristické
pomery nie zrovna čo by matracom dohodil. Každopádne si myslím, že
Tatry (Vysoké aj Nízke) majú ešte slušný bouldrový potenciál.
Predsa len bouldrovanie s horami v pozadí má svoje nezameniteľné
estetické čaro.
Hrádok je100 metrový v andezitový lom v pohorí Vtáčnik. Známa jarná lezecká oblasť, v súčasnosti hlavne výuková skala pre horolezecké kurzy našich kamošov Čechov. Už keď prichádzate lesnou cestičkou od parkoviska, lemujú vašu cestu podozrivo sa tváriace balvany. Nie sú síce moc veľké, ani vhodné na bouldering, no dávajú tušiť, že v okolí musí byť aj niečo väčšie. Presne touto cestou a s týmto pocitom som tadiaľ prechádzal veľakrát, až kým...
Behám ako pojašený po lese, po potoku a objavujem. Hop a spoza stromu vyskočí šuter, urobím pár ďalších krokov a hľa další, zrazu sa prepadnem po koleno do akejsi diery, obzriem sa a znova šutrík. A už pozerám, tu by sa dal spraviť boulder, tu je dobrá lišta, nohy na trenie, paráda.
Celé pohorie Vtáčnik je tvorené z vyvreniny zvanej andezit. Niekoho napadne, jaj to je ten hnusný zvetralý lámavý materiál, ktorý vôbec nemusím. Je to pravda, nie však v prípade kameňov. Tie sú často tvorené monolitickými blokmi, čiže sú z jedného kusu a materiál pripomína niečo medzi žulou a pieskovcom, teda je a to je napodstatnejšie, drsný. Zatiaľ som hľadal bloky len v pod hlavnou stenou, no charakter krajiny dáva tušiť, že kamene budú aj inde a nebude ich málo. Čo sa týka samotných bouldrov, tak žiadne nie sú označené a ani neviem o žiadnom oficiálne vylezenom a oklasifikovanom. Pár ľudí tam už pred tým asi bouldrovalo, no zväčša len traverzovalo, pretože výlezy neboli očistené ani omádžované. Ja som za dva dni vyliezol len osem, pravdepodobne nových línií tak do 6B. Liezli sme totiž aj s lanom a nikto nechcel ísť bouldrovať. Na šutroch, ktoré som doposiaľ objavil by sa dalo urobiť okolo 50 bouldrov, takže to tam v najbližšej dobe pôjdem určite navštíviť a časom spravím aj nejakého predbežného sprievodcu. V tomto smere uvítam akýkoľvek záujem, takže keď ma niekto chuť na niečo podobné, ozvite sa.
Uvítacia hrana (6B)
A kde vlastne tie šutre sú? Pár sa nachádza priamo v zakázanom kempíku pod skalami, no tie sú väčšinou malé, takže vhodné akurát na traverzy. Hneď po príchode na čistinku uvidíte pred sebou parádnu hranu, ktorej traverz z ľavej previsnutej časti doprava som preliezol ešte dva roky dozadu a je naozaj výživný (asi 6B, pozri foto). Keď sa vydáte od spomínanej hrany doľava smerom na chatu Končitá, tak hneď po príchode na lesný výsek sa vpravo nachádza výstavný šutrík, zatiaľ bez jediného bouldra. Hlavná zásoba šutrov je však, dole pri umývacom potoku, tzn. od hrany doprava dolu lesnou cestičkou asi 50m k potoku, kde už uvidíte štyri poriadne kamene. Odtiaľ sa ďalších 50m hore po potoku nachádza rozhádzaných asi osem kameňov bez jediného bouldra a prostredie tu má pravú bouldrovaciu atmosféru. V budúcnosti sa k tejto téme ešte určite vrátim a prinesiem ďalšie bližšie info. Musím fičať, idem si zháňať bouldermatku.
Autor: Ondro
|