Kto hľadá, nájde.... Na bledomodrej oblohe sa povaľovali tmavošedé obláčky a predpoveď im predurčila aktívny víkend. My sme mali zostať sedieť doma. Vybrali sme sa však do lesa. Do tajuplného lesa pohoria Vtáčnik, plného nepreskúmaných zákutí a nepredvídateľných zážitkov. Do lesa kde sa nachádzajú kamene a skaly, aké som nikde inde nevidel.
Keď sme dorazili ku chate Končitá, mrholilo. Najedli sme sa a vyrazili na prieskum okolia. Mal som dáke tipy, že kam ísť a kde hladať. Hladali sme znova šutre. Kamene vhodné na bouldrovanie, čiže veľké tak do osem metrov s dobrým dopadom, najlepšie aby ich bolo viac pokope. Blúdili sme asi dve hodiny, našli sme desiatky skál, no skoro nič vhodné na lezenie. Buď zlý dopad alebo nekvalitná skala. Znova sme sa teda šli najesť a pokračovali v bádaní na inom mieste. Vstúpili sme do sveta, kde je realita len relatívny pojem.
Ocitli sme sa na kúsku zeme, kde ešte nikto nikdy nebol. Vyzeralo to tam, ako keby tam z neba popadali meteority, zbrázdili zem a to všetko potom vekmi zarástlo, prikryl to mach, zhnité drevo, časom zemina, paprade a popadané stromy. Našli sme miesto, kde ticho celé veky ležali šutre a čakali. Neviem však či na nás. Mali sme pocit, že sem nepatríme. Les bol plný hmly a oparu, kde tu presvital lúč svetla, inak temno a úzko. Kamene boli na prvý pohľad úžasné, mal som znova pocit, že tak toto sme hľadali. Vyskakovali, jeden spoza druhého, boli obrovské, nedotknuté, vyzývavé línie, budilo to rešpekt, atmosféra z toho priam sálala. A vtedy sa to stalo. Tomáš zajačal. „Au, sakra niečo ma štiplo!“ Pozriem na neho a je obklopený rojom agresívnych divých včiel, oháňa sa, auká, ja neverím. Rozbehne sa krížom cez mokrý šmykľavý les, roj za ním, metá rukami a upaľuje. Počujem ako sa mi stráca v dialke, scéna ako z grotesky, divím sa, že si na tých mokrých šutroch nohy nepolámal. Chvíľu ešte obzerám ďalšie bouldre a potom idem za ním. Leží chudák v potoku, je celý doštípaný, vyzerá biedne. Vyberám mu žihadlá z lýtok, narátame 15 bodnutí. Zrazu ma niečo šteklí na chrbte a náhle zaštípe. Néééé, a tak už viem aj ja, jak to kurva bolí. Do prdele. Opúšťame teda porazený náš objav a fičíme do Partizánskeho do „Resetu“, (výstižný názov podniku) kde majú akciu na tequilu za 25, takže nieje čo riešiť, pijeme do rána a dievčatám opeknievajú oči až kým sa totálne nezresetujeme.
.
Ráno stojíme na ceste pri vstupe do lesa. Máme oblečené dlhé nohavice, bundy, na hlavách stiahnuté kapucne, tričká pevne zastrčené v nohaviciach. V jednej ruke mám zapalovač, v druhej sprej = provizorný plameňomet. Včely traste sa! Opatrne ako zlodeji vchádzame do lesa, prešľapujeme z nohy na nohu, kontrolujeme každý centimeter zeme kým sa odvážime spraviť ďalší krok. Včely sa však tento-krát nedostavia. Miesto, kde žijú sme našli až neskôr počas ďalšieho výletu, je to diera v zemi rovno pod pekným ľahkým bouldríkom, majú tam hniezdo a nikomu neodporúčam sa k nemu približovať. Nachádzame ďalšie krásne kamene je tam toho mrte, všetko je však mokré a tak len chodíme a fotíme. Sme utopení v džungli lesa, všetko okolo nás žije, dýcha a pozoruje nás...
Treba to zhrnúť. Vtáčnik bude pravdepodobne lokalita, kde ak sa nám bude chcieť a budeme ochotní tomu venovať hodne veľa času a úsilia, vznikne parádna bouldrová oblasť. Ako vždy, má to však jeden háčik. Teda nie len jeden. Poprvé, naozaj tam treba a spraviť more roboty okolo čistenia kameňov a úpravy dopadov. Po druhé, som si skoro istý, že to čo sme doteraz našli je stále len predzvesť toho, čo sa tam nachádza. Vtáčnik je totiž úplne narvatý kameňmi a skalami. Chcelo by to celé týždne len chodiť a mapovať terén, kde sa čo nachádza a či sa to oplatí. Pri našich potulkách sme našli dokonca aj väčšie parádne veže s vynitovanými cestami o ktorých pravdepodobne málokto vie. Ide aj o to, že z Blavy to nie je zrovna na skok a ísť tam na víkend, keď viete, že vás čaká hlavne len kefovanie (skaly samozrejme) nie zrovna príliš motivujúce, keďže by ste ten čas mohli venovať čisto konzumne lezeniu niekde v už „vykefovanej“ oblasti. Najlepšie by bolo, keby mal niekto z okolia veľa času a chuti.
Ak by sa našiel niekto taký, tu je ešte zopár mojich tipov, kde začať. 1. Skaly pod veľkou stenou Hrádku. Nie je ich veľa a sú vhodné asi len na také dobouldrovanie sa, ak spíte hore pod skalami a prišli ste si zaliezť klasicky s lanom. Tieto kamene majú výhodu, že ich už netreba príliš čistiť a dalo by sa na ne vyliezť tak 10-15 pekných línií. Treba však upratať dopady od konárov a zamedziť obsieraniu šutrov ignorantskými nebouldristami. 2. Skaly na hrebeni Končitá. Celý hrebeň na pravej strane za potokom, veďla chaty Končitá je posiaty stovkami skalných utvarov. Bohužial väčšina z nich nie je vhodná na boudering. Nachádzajú sa tu však aj skvosty ako napríklad osem metrový šuter pracovne nazvaný „Krokodíl“ s peknými líniami v úplne kompaktnom andezite.
kameň Dreveník
Najväčší potenciál na tvorbu bouldrov sa však nachádza ďalej po hrebeni. Treba sa vybrať širokou lesnou cestou kúsok za chatou doprava, preskočiť závoru, asi päť minút chôdze po chodníku a keď na ľavej strane uvidíte zelenú tabuľku prírodná rezervácia, prejdite ešte asi dvadsať metrov a vojdite doprava do lesa. Uvidíte obrovský kráter plný popadaných stromov, vydáte sa po jeho ľavej strane mierne do kopca. Po chvíli zbadáte kameň „Dreveník“ a napravo od neho podzemnú strechu „Mordor“. Na Každý z týchto kameňov by sa dali spraviť skvostné bouldre, treba však čistiť a čistiť. Ďalej v kopci je toho kopa, nutná by bola úprava dopadov, sú tam nádherné kamene až šesť metrov vysoké...
v pravo kameň Krokodíl
...otvorené
konce niekoho nasierajú, iných prinútia zamyslieť sa.
Autor: Ondro
|