Splnený sen

 

Ležím na posteli a prezerám zopár lezeckých časopisov, ktoré sa postupne kopia pri mojej posteli, a snívam o výstupoch na ktoré raz možno budem mať, na ktorých zabojujem alebo proste na cesty, ktoré stoja za to aby tam človek vypotil dáku tu kvapôčku potu.

Občas sa my zdá, že fungujem ako google.com, spomenie sa kopec a ja vidím tie nákresy ciest,  ktorými sa preháňali hrdinovia svojej ( našej ) doby a posúvali hranice času, spôsobu, odolnosti a obtiažnosti  niekde za čiaru obzoru, cesty v ktorých možno raz aj mi ....  .

 

Prostredie, ľudia, ,debaty, veci. Úplne všetko je nasiaknuté lezením. Stojíme v zimnom Chamonix, a v krásnom západe slnka kreslíme harmonogram ďalších dní. Bude pekne, bude sa liezť!

Po dolinách sme sa rozliezli ako hmyz. Naše tykadlá smerujú pod Mont Blanc du Tacul a aj keď sebou cestou niekoľko x  pri zjazde sekneme, večer sme v stane plný radosti, a pripravení na zajtrajší pekný deň. Najprv sa pôjdeme rozliezť v Pinochiovi, potom možno pauza a nakoniec sa zakusneme do jednej z najťažších línií  svojho času – Scotch on the Rock od Steveho Hastona. Lenže človek mieni .... .V rannej tme sa pomali posúvame k nástupovému odtrhu a predzvesť pekného dňa nám dáva síl do každého kroku. Milujem a celou bytosťou sa snažím vychutnávať tie vzácne chvíle prechodu noci do dňa, keď v rannom šere a úplnom tichu čakáš skrehnutý na prvý lúč slnka, ktorý sa rozjasní dolinou a ty pocítiš jeho teplo – fakt to je super! 

Pinochio sa tento rok zmenil na akési kompaktné, suché platne a tak so spadnutou sánkou čumíme raz na Pinochia a raz na Scoth – hmm, tak dnes to bude hustejšie ako sme si predstavovali. A tak aj je- ideme na Scoth. Ten je síce vytečený, ale ani táto cesta nieje žiadna výhra pokiaľ ide o ľad a bolo by ho treba naozaj oveľa, oveľa viac. Pomali sa súkame smerom k vrcholu , slnko už prevracia tiene okolitých hôr a nám sa konečne podarilo dostať cez kľúčovú M7. Cesta je otvorená ale koniec je niekde ... . Niekde, kde konečne zakladám lano a s pocitom úlavy letím dolu. Dnes bolo tej zimy, krupicového snehu, suchých žliabkoch a nespočetne x premrznutých prstov dosť aj na mňa. Celé to bolo akosi vyrovnane ťažké. Posledné metre zlaňujeme s čelovkami a sme naozaj radi, že máme tento plodný deň za sebou. Stan, spacák, nekonečné varenie a potom len tma, ticho, vietor... .

Dole dolinou sa snažíme ako tak vychutnať lyžovanie s 30 kg báglom. Neviem, akosi tomu fakt neviem prísť na chuť. Ďuri sa však ku podivu vytešuje – hm, určite sa bol rozlyžovať na Babe J. Takto svorne prichádzame popoludní dolu.

 

 Na druhý deň nechávam spadnutý cepín pod Nuit Blanche ( Argentiere ), ktorého prelez sa nám vďaka tejto maličkej chybičke a veľkej únave odkladá na neurčito. Nie stále sa darí. Ešte vychutnáme nočné Chamonix a potom späť do šedého mesta na Dunaji.  

Odnášame si spomienky na krásne chvíle v horách, skvelú partiu, niekoľko poučení a hlavne pocit, že sme si splnili krásny sen. Chápeš : „ Kým vieš snívať ..... „ ;)

   

Andy