Splnený
sen Ležím
na posteli a prezerám zopár lezeckých časopisov, ktoré sa
postupne kopia pri mojej posteli, a snívam o výstupoch
na ktoré raz možno budem mať, na ktorých zabojujem alebo proste
na cesty, ktoré stoja za to aby tam človek vypotil dáku tu kvapôčku
potu. Občas
sa my zdá, že fungujem ako google.com, spomenie sa kopec a ja
vidím tie nákresy ciest, ktorými sa preháňali hrdinovia
svojej ( našej ) doby a posúvali hranice času, spôsobu,
odolnosti a obtiažnosti niekde za čiaru obzoru, cesty v ktorých
možno raz aj mi .... . Prostredie,
ľudia, ,debaty, veci. Úplne všetko je nasiaknuté lezením. Stojíme
v zimnom Chamonix, a v krásnom západe slnka kreslíme
harmonogram ďalších dní. Bude pekne, bude sa liezť! Po
dolinách sme sa rozliezli ako hmyz. Naše tykadlá smerujú pod
Mont Blanc du Tacul a aj keď sebou cestou niekoľko x
pri zjazde sekneme, večer sme v stane plný radosti, a
pripravení na zajtrajší pekný deň. Najprv sa pôjdeme rozliezť
v Pinochiovi, potom možno pauza a nakoniec sa zakusneme
do jednej z najťažších línií
svojho času – Scotch on the Rock od Steveho Hastona. Lenže
človek mieni .... .V rannej tme sa pomali posúvame k nástupovému
odtrhu a predzvesť pekného dňa nám dáva síl do každého
kroku. Milujem a celou bytosťou sa snažím vychutnávať tie
vzácne chvíle prechodu noci do dňa, keď v rannom šere a úplnom
tichu čakáš skrehnutý na prvý lúč slnka, ktorý sa rozjasní
dolinou a ty pocítiš jeho teplo – fakt to je super!
Pinochio
sa tento rok zmenil na akési kompaktné, suché platne a tak
so spadnutou sánkou čumíme raz na Pinochia a raz na
Scoth – hmm, tak dnes to bude hustejšie ako sme si predstavovali.
A tak aj je- ideme na Scoth. Ten je síce vytečený, ale ani táto
cesta nieje žiadna výhra pokiaľ ide o ľad a bolo by ho
treba naozaj oveľa, oveľa viac. Pomali sa súkame smerom k vrcholu
, slnko už prevracia tiene okolitých hôr a nám sa konečne
podarilo dostať cez kľúčovú M7. Cesta je otvorená ale koniec
je niekde ... . Niekde, kde konečne zakladám lano a s pocitom
úlavy letím dolu. Dnes bolo tej zimy, krupicového snehu, suchých
žliabkoch a nespočetne x premrznutých prstov dosť aj na mňa.
Celé to bolo akosi vyrovnane ťažké. Posledné metre zlaňujeme s čelovkami
a sme naozaj radi, že máme tento plodný deň za sebou. Stan,
spacák, nekonečné varenie a potom len tma, ticho, vietor...
. Dole
dolinou sa snažíme ako tak vychutnať lyžovanie s 30 kg báglom.
Neviem, akosi tomu fakt neviem prísť na chuť. Ďuri sa však ku
podivu vytešuje – hm, určite sa bol rozlyžovať na Babe J.
Takto svorne prichádzame popoludní dolu. Na
druhý deň nechávam spadnutý cepín pod Nuit Blanche ( Argentiere
), ktorého prelez sa nám vďaka tejto maličkej chybičke a veľkej
únave odkladá na neurčito. Nie stále sa darí. Ešte vychutnáme
nočné Chamonix a potom späť do šedého mesta na Dunaji.
Odnášame
si spomienky na krásne chvíle v horách, skvelú partiu,
niekoľko poučení a hlavne pocit, že sme si splnili krásny
sen. Chápeš : „ Kým vieš snívať ..... „ ;)
Andy |