Concord
Keď som to prvýkrát zbadal povedal som si, tak toto nie (slovami Cartmana, „mluvíci hovno je i na mne moc“) a išiel som si radšej vyliezť zopár slušných a prežitelných bouldríkov.
No ON tam stále bol. Trčal do priestoru, obrovský monolitický kváder, pomník dávnych civilizácií. Kurňa veď to je len 6A, to musí ísť.
Nastúpil som. Chyty sú horšie ako som predpokladal, hrana je šmykľavá, po troch krokoch sa vraciam späť ku stromu a spúšťam sa po ňom. Na toto nemám, by som sa posral. A najťažšie kroky sú práve až ku koncu. Riť päť metrov nad zemou.
Nastupujem znova, spravím štyri kroky, ruky sa šmýkajú ako ďas a najhoršie je, že pätu treba mať stále na hrane a tým pádom hrozí pád rovno na chrbát. Štyri bouldermatky sú síce paráda, no tu by ich bolo treba tak desať aby si človek prípadne vytkol iba členok. Nekontrolovaný pád neprichádza v úvahu. Vypustím teda nohy a odskakujem do matracov. Dá sa.
Pozerám hore. Treba to buď vyliezť alebo sa na to vysrať. Idem znova do toho. Ešte teraz ako to píšem sa mi ruky klepú a potia. Urobím teda prvé štyri kroky a zrazu viem že niet návratu. Zrazu som iba tu. Nič iné neexistuje. Telo interpretuje skalu, strach sa iba z diaľky prizerá. Cítim ho, no už nemá šancu ovládnuť ma. Asi šesť krokov na hranici pádu, chytám druhú hranu kvádra, musím vypustiť nohy, chalani dole nedýchajú, ja zato fučím riadne, začína mi natekať.
Skala sa znova strašne šmýka, odtiaľto už sakra nemôžem jebnúť, ani na to nemyslím. Mádžujem ľavačku, pravá sa medzitým po milimetri sunie dole z oblej hrany, nohu mám vedľa hlavy. Rýchlo mením ruky, bielym aj druhú, docapkám doľava, hrana je tu lepšia a hop nasleduje obľúbené prevalenie sa cez hranu, nohy sú v tomto momente možno šesť metrov nad alibisticky vystretými rukami chytačov.
Bim-bam, výtlak cez odratý členok, krv vyprskne na žulové kryštály a som hore. Paráda, zatiaľ môj najsilnejší tohtoročný lezecký zážitok.
Autor: Ondro
|