Romantický
príbeh o freerajdovaní v Januári na Čopku, možno vo Vrátnej
a na Kubínke Ok,
začnem teda romanticky. Tam
niekde v nebeských výšinách uprostred chuchvalca vodnej vaty,
vznikla v dôsledku pravdepodobnosti a fyzikálnych zákonov vločka.
Snehová vločka. Ešte sa nestihla ani spamätať a už sa rútila ladným
voľným pádom k zemi. Všimla si, že nie je sama, hľa tu hneď
vpravo sa vznáša kamoš úplne identický ako ona. A vľavo tiež a
hore a dole a všade. Sakra, veď som len jedna z miliónov, nieeeee,
hystericky zvrieskla vločka a ďalej plachtila smerom k neodvratiteľnému
osudu. Jeb,
plesk, čvacht, vločky sa na prednom skle auta rozmrdávali jedna za
druhou. Pustil som stierače aby som aspoň niečo videl a tým dovŕšil
skazu asi pol druha milióna bielych stvorení. Nič, vykompenzujem im to
tým, že nebudem žrať ovsáky. Cesta
na hory môže byť nudná. Baša vedľa mňa spí, ja šoférujem,
klipkajú mi oči a moja jediná počúvateľná kazeta sa otočila už
asi tretí krát. Cesta
na hory môže byť aj psycho. Fľaša koluje v šialenom tempe, rádio
reve na plné gule, interiér auta je plný bordelu a dymu,
úúúúú dymúúú, uhne si dokonca aj šofér, veď čo Zver vodičák
aj tak nemá. Cesta
na hory. NA-HO-RY! A na
horách, konkrétne v Džasnej je už v decembri minimálne po ko..t
snehu, alebo aj viacej a tak sme všetci vytešení, sadáme na
lanowku a hor sa do powderíku. Krútim hlavou, keď vidím tie kvantá
snehu tak skoro a tu, zoskakujem zo sedačky a wuuuuu, pow, pow. Ako
opísať ten pocit, keď plachtíš bezodnou perinou nového sniežiku a ten
okolo teba plynie a prúdi a je to už skôr než lyžovanie, akési
vnáranie sa priamo do toho živlu, plavenie sa v hebkosti. A potom
keď sa na nebi, prežiarenom nekonečnom hviezd objavil ten známy záprah
blikajúcich sobíkov a vzápätí aj samotný Santa v červenom
kabátci s úsmevom plným dávania sa, som si znova potiahol a vypustil
obláčik pripomínajúci vzducholoď. Neskôr
na nový rok som sa ocitol vo Vrátnej, no tam to bude dobré až neskôr,
takže zatiaľ hop sa na Kubínsku Hoľu, za Braňom, Murgym a partou
z „išlo F a za ním VŠ a tak vzniklo FTVŠ“, ktorí tam
kdesi na ľuďmi zabudnutej, no Bohom krásne vymodelovanej Orave, učia
lyžovať a pri tom stvárajú pochabosti, že wuuu, maj sa! Takže,
vošiel som do chatky, veľmi vkusne zariadenej, krbík, pohovka, telka,
ľadnička, kuchynka, bingo-bongo á sakra svet nabral obrátky, farby
a začali sa diať veci. Borka na stole, jedlo v žalúdku,
Black eye peace na MTV, šliapem do kopca k autu pre lyže, Braňo si
obúva moje lyžiarky, ostatní dokončujú skok, hop a vzduchom letí
salto vred aj s dvoma promile a Braňom. Čistý dopad, tým
to nekončí, veci sa dejú ďalej aj ráno a po celý deň, keď
bongá striedajú elegantnejšie hudobné nástroje a ja jazdím v riedkom
lesíku plnom skočiek cez padnuté stromy a pníky a pomedzi
mladé smrečky, ktoré sa premenili na kôpky hodvábu. Hrebeň Kubínky
je rozprávková krajina, kde sa stromy stali na trpaslíkmi, obrami,
jednorožcami a mágmi a človek by ani nemusel lyžovať, len
sa voziť pomedzi tieto bytosti, kamarátiť sa s nimi, blúdiť a hrať
schovávačku. Slnko rozprestrelo lúče ponad biele pláne Nízkych Tatier a my sme boli svedkami vecí nevídaných, keď samotná obloha nám k nohám padla a skryla všetko zlé čo svet svetom robí. Inými
slovami, tak takúto inverziu som už sakra dlho nevidel. Čopok sa na
sedem dni zmenil na gýčový obrázok z alpských dovoleniek a ja
som mal to šťastie, že som to tiež spolu s asi trištvrte miliónom
ľudí zažil na vlastné oči a nohy. Znovuobjavili
sme jazdenie za Zadnými Derešami a to vám zase raz bolo niečo. Príjemne
naklonená nekonečná placka s množstvo menších skokov, dala sa
jazdiť v plnej rýchlosti a vyšli sme vždy až dole v Krupovej,
čo je skoro 800 m prevýšenie, srdce bušilo o stopäť, Džady sa
usmieval ako slniečko v nadhlavníku a Mišo si zlomil nohu. Dávali
sme si totiž riadne do tela a jeho koleno to už nevydržalo. Každopádne
v sadre to mal iba dva dni, bo ten lekár bol asi jemne sfetený keď
mu to predpísal, noha totiž nebola vôbec zlomená len jemne natiahnutá. A potom
prišlo obdobie sucha, keď už asi tri týždne nepadlo ani jediné páperíčko
a tak sme sa oddávali radostiam „veľkomesta“, ktoré však strašne
rýchlo zovšednú a mne nezostalo nič iné, ako sa aspoň v predstavách
a snoch vracať k tým bielym pláňam, nekonečným trblietavým
končiarom a k obrazom, ktoré v mysli nevyblednú. Ok,
zakončené romanticky.
Autor: Ondro
|