Romantický príbeh o freerajdovaní v Januári na Čopku, možno vo Vrátnej a na Kubínke

 

Ok, začnem teda romanticky.

Tam niekde v nebeských výšinách uprostred chuchvalca vodnej vaty, vznikla v dôsledku pravdepodobnosti a fyzikálnych zákonov vločka. Snehová vločka. Ešte sa nestihla ani spamätať a už sa rútila ladným voľným pádom k zemi. Všimla si, že nie je sama, hľa tu hneď vpravo sa vznáša kamoš úplne identický ako ona. A vľavo tiež a hore a dole a všade. Sakra, veď som len jedna z miliónov, nieeeee, hystericky zvrieskla vločka a ďalej plachtila smerom k neodvratiteľnému  osudu.

Jeb, plesk, čvacht, vločky sa na prednom skle auta rozmrdávali jedna za druhou. Pustil som stierače aby som aspoň niečo videl a tým dovŕšil skazu asi pol druha milióna bielych stvorení. Nič, vykompenzujem im to tým, že nebudem žrať ovsáky.

Cesta na hory môže byť nudná. Baša vedľa mňa spí, ja šoférujem, klipkajú mi oči a moja jediná počúvateľná kazeta sa otočila už asi tretí krát.

Cesta na hory môže byť aj psycho. Fľaša koluje v šialenom tempe, rádio reve na plné gule, interiér auta je plný bordelu a dymu, úúúúú dymúúú, uhne si dokonca aj šofér, veď čo Zver vodičák aj tak nemá.

 

Cesta na hory. NA-HO-RY!

 

A na horách, konkrétne v Džasnej je už v decembri minimálne po ko..t snehu, alebo aj viacej a tak sme všetci vytešení, sadáme na lanowku a hor sa do powderíku. Krútim hlavou, keď vidím tie kvantá snehu tak skoro a tu, zoskakujem zo sedačky a wuuuuu, pow, pow.

Ako opísať ten pocit, keď plachtíš bezodnou perinou nového sniežiku a ten okolo teba plynie a prúdi a je to už skôr než lyžovanie, akési vnáranie sa priamo do toho živlu, plavenie sa v hebkosti.

 

A potom keď sa na nebi, prežiarenom nekonečnom hviezd objavil ten známy záprah blikajúcich sobíkov a vzápätí aj samotný Santa v červenom kabátci s úsmevom plným dávania sa, som si znova potiahol a vypustil obláčik pripomínajúci vzducholoď.

 

Neskôr na nový rok som sa ocitol vo Vrátnej, no tam to bude dobré až neskôr, takže zatiaľ hop sa na Kubínsku Hoľu, za Braňom, Murgym a partou z „išlo F a za ním VŠ a tak vzniklo FTVŠ“, ktorí tam kdesi na ľuďmi zabudnutej, no Bohom krásne vymodelovanej Orave, učia lyžovať a pri tom stvárajú pochabosti, že wuuu, maj sa!

Takže, vošiel som do chatky, veľmi vkusne zariadenej, krbík, pohovka, telka, ľadnička, kuchynka, bingo-bongo á sakra svet nabral obrátky, farby a začali sa diať veci. Borka na stole, jedlo v žalúdku, Black eye peace na MTV, šliapem do kopca k autu pre lyže, Braňo si obúva moje lyžiarky, ostatní dokončujú skok, hop a vzduchom letí salto vred aj s dvoma promile a Braňom. Čistý dopad, tým to nekončí, veci sa dejú ďalej aj ráno a po celý deň, keď bongá striedajú elegantnejšie hudobné nástroje a ja jazdím v riedkom lesíku plnom skočiek cez padnuté stromy a pníky a pomedzi mladé smrečky, ktoré sa premenili na kôpky hodvábu. Hrebeň Kubínky je rozprávková krajina, kde sa stromy stali na trpaslíkmi, obrami, jednorožcami a mágmi a človek by ani nemusel lyžovať, len sa voziť pomedzi tieto bytosti, kamarátiť sa s nimi, blúdiť a hrať schovávačku.

 

Slnko rozprestrelo lúče ponad biele pláne Nízkych Tatier a my sme boli svedkami vecí nevídaných, keď samotná obloha nám k nohám padla a skryla všetko zlé čo svet svetom robí.

 

Inými slovami, tak takúto inverziu som už sakra dlho nevidel. Čopok sa na sedem dni zmenil na gýčový obrázok z alpských dovoleniek a ja som mal to šťastie, že som to tiež spolu s asi trištvrte miliónom ľudí zažil na vlastné oči a nohy.

Znovuobjavili sme jazdenie za Zadnými Derešami a to vám zase raz bolo niečo. Príjemne naklonená nekonečná placka s množstvo menších skokov, dala sa jazdiť v plnej rýchlosti a vyšli sme vždy až dole v Krupovej, čo je skoro 800 m prevýšenie, srdce bušilo o stopäť, Džady sa usmieval ako slniečko v nadhlavníku a Mišo si zlomil nohu. Dávali sme si totiž riadne do tela a jeho koleno to už nevydržalo. Každopádne v sadre to mal iba dva dni, bo ten lekár bol asi jemne sfetený keď mu to predpísal, noha totiž nebola vôbec zlomená len jemne natiahnutá.

A potom prišlo obdobie sucha, keď už asi tri týždne nepadlo ani jediné páperíčko a tak sme sa oddávali radostiam „veľkomesta“, ktoré však strašne rýchlo zovšednú a mne nezostalo nič iné, ako sa aspoň v predstavách a snoch vracať k tým bielym pláňam, nekonečným trblietavým končiarom a k obrazom, ktoré v mysli nevyblednú.

Ok, zakončené romanticky.

 

 

 

Autor: Ondro