Lezenie v Nórsku, alebo v krajine kde sa voda liala a alkohol tam tiež nemali
Všade vôkol more hnusne kompaktnej mokrej žuly, stúpam si na totálne mokrú platňu, paráda lezečky držia aj vo vode, tečúca voda sa o lezečku rozráža ako o kameň v potoku, mám desivý pocit, že mi začína premokať pokožka. Pozerám z okna nášej Barborky (Ford Transit) a okolo ubieha krajina; Čechy – orol Matoni, E55, vepřo knedlo zelo, Nemecko – len diaľnice a betónový Berlín, trajekt cez Baltické more – nikto negrcá, Švédsko – zápchy na diaľniciach, stovky ľudí v MacDonalde, Nórsko – tisícky skál a stien, všetky sa odrážajú v pokojných hladinách jazier, úzke cesty plné ovčích manévrov, domy, ktorým rastie na strechách miesto škridle tráva a potom nekonečné náhorné plošiny, slnko mizne v hmle, cítime chlad a more - fjord. Keď sme vystúpili z auta, ocitli sme sa na konci sveta. Odtiaľto sa dalo ísť už len naspäť. Tisíc výškový metrov pod nami sa tiahol fjord - úzke asi 70 km dlhé vhĺbenie mora do pevniny. Celý bol lemovaný až tisíc metrovými stenami a to bol aj dôvod prečo sme tu. Teda traja z našej posádky, zvyšní štyria prišli robiť turistiku a obdivovať krásy prírody či čo:).
Prišli sme vyliezť Kjerag, to bol hlavný cieľ našej cesty a tiež názov oblasti v juhozápadnom Nórsku. Masív Kjeragu súčasť regiónu Lysefjorden je vo svete známy hlavne ako jedna z najlepších oblastí pre Basejumping v nám známom vesmíre. Pre tých ktorí nevedia čo to je – takže týpek s odfarbenou dredovou hlavou, tetovaním na lýtku a piercingom na všetkých prepichnuteľných miestach tela si dokráča na vrch tísícmetrovej previsnutej steny, postaví sa ku kraju, odchodí žváro a s bojovým pokrikom sa samovražedne vrhne dolu. Padá, resp. letí až 30 sekúnd, vlasy a gamby mu pritom hrôzostrašne vlajú a niekoľko desiatok metrov nad zemou to už nevydrží a tak si s brutálnym pleskotom otvorí padák. Celý priebeh letu závisí od toho, do akej miery je dotyčný vyšinutý a skúsený. Tí najlepší padajú najdlhšie, najďalej, najhlbšie a najhlučnešie. Toľko k basejumperistom.
Náš zámer bol presne opačný. Z približne 20 výstupov, ktoré sa na neskutočných okolitých stenách nachádzali sme si na zoznámenie sa s miestnym lezením, vybrali cestu Nordostpassasjen 7+/A2, 24 dĺžok, 935m. Viedla na najvyššiu miestnu stenu v peknej kompaktnej a aj keď nie súvisle exponovanej žule. Keďže sa stena vypínala priamo nad fjordom, začínala prakticky v nadmorskej výške nula a končila v tisíc. Aj preto sme pri lezení bežne narazili na inak sa v horách nevyskytujúce lopúchy, listnaté stromčeky či slimáky (tie malé hnedé svine nám oslizili kľúčové chyty - a lez potom volne:)) a tiež sme ako dopravný prostriedok pod stenu museli použiť loďku.
Neveľká bárka nás vysadila na možno najidylickejšom mieste aké som kedy videl. Polostrov pod monumentálnym kilometer vysokým žulovým amfiteátrom, asi najzelenšia tráva na svete a nej rozsiate obrovitánske šutre ako v rozprávke. Oko žiadneho horolezca, či bouldristu by pri tom pohľade nemohlo zostať suché (mali sme mokré a slané nielen oči – ten chalanisko si to na tej loďke riadne dával a vlny špliechali až na palubu).
Keď sme na tomto prekrásnom mieste trčali kvôli dažďu už tretí deň, tráva zrazu nebola až tak zelená a kamene boli aj tak pekelne ostré, takže bouldrovanie bolo skôr masochizmom.
Liezli sme v zostave ja, Andy a Sušky. Dvaja sme sa striedali v prvolezení a Suškymu prischla sviňa. On ju však ťahal s neskutočným nadšením a nadľudským odhodlaním, takže sme sa mu s ňou radšej ani nepokúšali pomôcť- mali sme pocit, že by mu zo života zmizlo niečo dôležité. Začali sme liezť okolo obeda a prvý deň sme bez vážnejších problémov doliezli na štand jedenástej dĺžky. Tam sme sa na komfortnej polici pohodlne štyri hodinky vyspali. V tejto časti Nórska trvá noc približne tri hodiny, takže sa dalo liezť až do polnoci a o štvrtej ráno veselo pokračovať. O štvrtej ráno nás zobudil dážď. Neostávalo nám nič iné ako pokračovať v lezení a dúfať, že to prejde. Začínal liezť Andy, toto na mňa nie je, ešte spím, ani som neraňajkoval, žiadna teplá káva ani tousty, ledva za ním vyžumárujem. Andy ťahá ešte jednu dĺžku a potom prichádza na radu asi najťažšia voľná dĺžka, tak si dávam na posilnenie snickersku a dúšok borovičky a ide sa na to. Nastupujem do úzkeho, samozrejme mokrého komína a snažím sa doň nejako narvať (nič pre pupkatých pánov). Zrazu sa šmyknem a bez akéhokoľvek istenie padám do vnútra komína. Chvíľu tam zostávam zaseknutý, Andy poznamená: „No vidíš a už si v ňom.“ Ja vidím akurát tak veľké hov.., no pohoda, nič vážne sa mi nestalo, takže leziem ďalej. Po výleze z komína sa dostávam na asi najexponovanejšie miesto v stene, stojím na od steny odklonenej vežičke, pod nohami šesťsto metrov éteru, založím dva friendy a vychutnávam si krásnu vzdušnú špáru. Po chvíli sa však dostanem do hladkej platne a ľutujem, že som, frajer, okrem tých dvoch friendov desať metrov pod nohami, nič nezaložil. Tak predsa to budem musieť urobiť. Vyťahujem kladivo, železo a tlčiem svoju prvú skobu v živote. Cing, ceng „bachááá“ a skoba sa rúti kamsi k zemi. Ja sa na to môžem ..., odkladám kladivo a leziem ďalej. Keď po krutom boji doleziem na štand, ruky mi neviem prečo vibrujú a okolo krku mám stiahnutú akoby slučku.
Štyri dĺžky na vrchol. Voda prší odvšadiaľ. Z vrchu, z boku, zospodu. Sme úplne mokrí, dážď je taký jemný, že ani Gore-tex nestíha. Vietor nechá vodu vystrájať neuveriteľné kúsky. Jednotlivé obrovské kvapky z neďalekého vodopádu si okolo nás lietajú ako hmyz. Krúžia, menia smer, laškujú s vetrom a ja len čumím a drkocem zubami.
Posledné dĺžky sa zmenili na boj o suchý život. Snívali sme o suchej posteli, suchých topánkach, prádle. Nič viac od života nechcem. Len nech už sakra prestane šťať. Neprestalo. Toto sa predsa nedá! Ako mám liezť štyridsať metrový traverz na trenie v platni, keď sa po nej valí potok vody? Spomínam si na kaňoning a je mi lepšie. Neverili by ste, no lezečky držia na trenie aj v potoku. „Vychutnávam“ si teda nevšedný lezecký zážitok, nadávam ako pohan, drkocem už nielen zubami, ale všetkým čím sa drkotať dá, myslím na smrť, na krásnu suchú smrť, na pobyt v rakve bez dažďa, no zrazu je koniec. Posledný štand bol zázračné miesto. Asi jediné miesto v šírom okolí, kde nefúkalo a Bože vďaka ani nepršalo. Takže, už len jedna dĺžka a sme navrchu. Absolútne zničení sa všetci spoločne ocitáme hore kdesi na náhornej plošine. Sme šťastní, že to máme za sebou a všetci si v duchu šepkáme nikdy viac. Je práve polnoc. V stene sme strávili štyridsať hodín, z toho až štyri hodiny zabral spánok a osemnásť sme liezli bez kvapky pitnej vody. Hurá smerom k teplu, suchu, jedlu a pivu. Keby sme v tomto momente vedeli čo nás ešte čaká...
Náhorná plošina pripomína mesačnú krajinu. Nekonečné zvlnené žulové platne, sneh, priepasti a jazerá. Všetko je rovnaké a za obzorom vždy čaká ten istý výhľad. Vietor a dážď na nás samozrejme nezabudol. Nedá sa spať ani nič, len ďalej bezcieľne chodiť a čakať na rozvidnenie. Keď konečne príde, nachádzame cestu a z nohy na nohu kráčame kamsi, nezáleží už kam, proste niekam, kde nie sú skaly, ani voda, ani bahno, ani priblblé ovce a protivná očirvúcozelená tráva.
Keď sme sa vrátili domov, všetci sa ma pýtali: „Tak čo, ako bolo v Nórsku?“ Odpovedal som vždy s úsmevom: „Jasné paráda choďte tam, je to nádherná krajina, úžasné steny, krásne jazerá, neopakovateľný zážitok, ale (vulgárna nadávka) počasie a prohibícia.
uverejnené v Jamesáku 05/2004
Autor: Ondro
|