.oO Cesta na koniec sveta - Portugalsko a Španielsko, hurá zas a znova Oo.

 . . . . .

časť 1.

Ešte v nedeľu som nevedel či ideme a v utorok sme už fičali po rakúskej diaľnici smer Taliansko - prvá zastávka na Ligurianskom pobreží pri Janove - bouldrová oblasť Varazze. Keby sa takéto šutre  povaľovali u nás pri potoku, tak som šťastím bez seba, tu som len pokrčil ramenami, pozbierali sme zopár jedlých gaštanov, vyhriali sa na slniečku pri mori a večer šup po predražených diaľniciach talianskej a francúzskej riviéry až k hraniciam do iného sveta - na obzore Pyreneje.  

Pyreneje úplne oddeľujú Španielsko od zvyšku Európy a vždy vo mne vyvolávajú tajuplný pocit ako v dávnych rozprávkach:

"Čo je za tými horami?"

"Nikdy som sa tam neodvážil, no počul som, že je tam šíra zem, plná skamenených obrov, že tam lietajú mrchožrútske vtáky a ľudia tam hojne fajčia zvláštny tabak, čo človeka rozveselí a potom unaví." 

Prechod cez tie hory je pre mňa vždy zážikom, pre Hanku bojom o nezgrcanie sa a pre malú Aňu príležitosťou na riadne precvičenie hlasiviek. Keď sme nakoniec vystúpali až do výšky nad 2000 m vzduch sa ochladil, a okolo nás sa, veď to poznáte panoráma, že sa v človeku rozleje ticho a priestor a konečne pokoj. Presne na francúzsko-španielskych hraniciach sa tu v zelenom horskom sedle pasú medzi kopou balvanov kravičky a po trávičke lozia detičky bouldrujúcich rodičov. Aj keď sme vysoko v horách, slniečko tu statočne hreje a teda je tu možnosť liezť po guľatých žulových vajíčkach aj v zimných mesiacoch. Targassone je krásna veliká oblasť a odporúčam nielen ako zastávku na ceste do Španielska. 

Z Targassone sa spustíme dolu kopcom, cez kaňony plné skál smerom na Madrid a ďalej po fasáckych neplatených diaľniciach smerom na Teruel k ďalšiemu zvláštnemu miestu, kde ma to ťahalo vždy veľmi. Albarracin (odkaz na starší článok tu>>). Tentokrát sme znovu prišli neskoro i keď liezť sa cez deň dalo parádne, na slniečku aj v tričku, no v noci kosa -7 a tak sme si dokonca vzali na noc aj hotelík krásny malebný v starobylom mestečku Albarracín, kde sa to turistami len tak hemží, bo ževraj toto jest najkrašia dedinka v Španielsku. Dedinka je to výnimočná, no mňa vždy viacej zaujímalo, čo sa ukýva v okolí kaňonov nad ňou, kde sa čas zastavil a mimozemské koráby tu pripomínajú starobylé civilizácie, ktoré už dávno vymreli no ich odkaz tu cítiť na každom kroku, až má človek pocit, že sa neho stále ktosi pozerá a aj zvieratá a rastliny ako keby odtiaľto ušli a zostalo tu iba bzučiace ticho.Každopádne sa na tieto pieskovcové vesmírne lode dá parádne liezť a tak ako som sa rozplýval na Fonťáčom v článku z Francúzska, tak by som sa mohol aj teraz no nebudem. Pre bouldristov je toto samozrejme povinnosť a jedna z naj možností ako zažiť nekonečnosť španielskeho lezenia.

Ďalší cieľ bol jasný i keď sme stále nemohli uveriť že ideme tak ďaleko. Krížom cez celé Španielsko sme šli a šli, až bol zrazu pred nami obrovský most a za ním malá krajina a oceán. Portugalsko. Na rozdiel od Španielsku je tu už všetko celkom blízko. Ešte dve hodinky po diaľnici, dostali sme navigačnú SmSku, že v Raposeire na prašnú cestu a po nej až k oceánu. Celý prekvapený nachádzame večer potme Zuzku a Tomáša v karavane, vystupujem z auta a .... Bum!....Bum!....Bum!

Ťažko opísať no skúsim. Prašná cesta pozvoľne viedla dlhým kaňonom až k vyústeniu na neveľkú pláž medzi ohromnými útesmi. Prírodný amfiteáter akoby vykusnutý Mobidickom a za ním nekonečno. Vlny sa v nepravidelných intervaloch rozbíjajú a útesy umocňujú akustický zážitok. Nečakal som, že to bude až takéto.

  Keď si teraz pozriete fotky nižšie, poviete si možno wééj paráda, no v skutočnosti to bolo Bum...Bum...akokeby mi niečo ohromne a hlboko bubnovalo v hrudi a znelo do diaľky až tam, kde to nepoznám. 

Čo sa dialo tam a čo potom, to sa dozviete nabudúce....
text: Ondro